V aktuálnom čísle Bulletinu slovenskej advokácie (12/2020) bol publikovaný môj článok “Stále živý fenomén: Vyber si svoj súd“.

V článku analyzujem možnosti procesnej obrany žalovaného v prípade, ak žalobca účelovým konaním in fraudem legis zneužije zákonnú úpravu týkajúcu sa miestnej príslušnosti, pričom takýto procesný postup bude síce po formálnej stránke v súlade s platnou právnou úpravou (CSP), avšak de facto bude mať za následok popretie ústavného práva žalovaného na zákonného sudcu. Zameriavam sa predovšetkým na inštitút prikázania súdneho sporu inému súdu a súvisiacu judikatúru, pričom poukazujem na praktické problémy spojené s využitím tohto inštitútu. V závere príspevku formulujem návrhy de lege ferenda.

Článok v jeho úplnom znení nájdete v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2020 na stranách 25 až 30 resp. tiež nižšie:

1. Zásada perpetuatio fori

Ustanovenie § 36 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov („CSP“) upravuje jednu zo základných procesnoprávnych zásad – perpetuatio fori. Notoricky známou podstatou tejto zásady je, že konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania a takto určená príslušnosť trvá do skončenia konania, pričom na skutočnosti, ktoré vznikli až po začatí súdneho konania a ktoré by inak mali za následok iné určenie príslušnosti súdu, sa už v priebehu súdneho konania neprihliada[1].

Súvisiace ust. CSP najmä § 12 (Vecná príslušnosť súdu), § 13 až 21 (Miestna príslušnosť súdu), § 22 až 33 (Kauzálna príslušnosť súdu), § 34 a 35 (Funkčná príslušnosť) a § 37 resp. 38 (Miestna príslušnosť viacerých súdov a určenie miestnej príslušnosti Najvyšším súdom SR) podrobnejšie špecifikujú podmienky určenia príslušnosti súdu.

Na druhej strane § 39 až 43 CSP definujú zákonné možnosti narušenia zásady perpetuatio fori prikázaním sporu inému súdu (§ 39), skúmaním vecnej, kauzálnej a funkčnej príslušnosti súdu (§ 40) alebo miestnej príslušnosti (§ 41 resp. 42), ako aj postúpením sporu (§ 43).

Som toho názoru, že vyššie opísaná zákonná úprava ešte stále[2] obsahuje „medzeru“, ktorú môže jedna zo sporových strán (žalobca) využiť a účelovým konaním in fraudem legis na základe vlastného výberu určiť ako príslušný súd ľubovoľný súd Slovenskej republiky, pričom takýto procesný postup bude síce po formálnej stránke v súlade s platnou právnou úpravou (CSP), avšak de facto bude mať za následok popretie ústavného práva druhej procesnej strany na zákonného sudcu.

2. Modelový príklad:

Spoločnosť A so sídlom v obvode Okresného súdu Bratislava I chce zažalovať spoločnosť B, ktorá má sídlo v obvode Okresného súdu Košice I, a teda príslušným by bol na konanie a rozhodnutie Okresný súd Košice I (miestna príslušnosť určená v zmysle § 13 resp. 15 CSP podľa sídla žalovaného). Záujmom spoločnosti A je však, aby súdne konanie prebehlo na Okresnom súde Banská Bystrica. Spoločnosť A preto podá žalobu voči spoločnosti B a taktiež voči spoločnosti C, ktorá má sídlo v obvode Okresného súdu Banská Bystrica. Pre úplnosť uvádzam, že spoločnosť C s vecou nemá nič spoločné, teda nie je vôbec pasívne vecne legitimovaným subjektom[3], avšak má sídlo v obvode Okresného súdu Banská Bystrica. Spoločnosť A si tak v súlade s § 37 CSP na základe vlastného výberu založí miestnu príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica.

Spoločnosť A v závislosti od procesnej obrany (viď nižšie) spoločnosti B môže zvoliť viaceré formy ďalšieho vedenia súdneho sporu. Následný procesný vývoj v modelovom príklade môže spočívať napr. v späťvzatí žaloby voči spoločnosti C, t. j. jediným žalovaným subjektom by bola spoločnosť B (avšak nie na Okresnom súde Košice I, ale v súlade s pôvodne sledovaným cieľom spoločnosti A na Okresnom súde Banská Bystrica).

3. Konanie in fraudem legis

Mám za to, že vyššie popísaný postup žalobcu (v modelovom príklade spoločnosti A) je možné považovať za obchádzanie zákona, predovšetkým § 13 resp. 15 ods. (1) CSP, ako aj článku 48 ods. (1) Ústavy SR, pretože použil prostriedky, ktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami odporujú zákonu[4] resp., že žalobca (v modelom príklade spoločnosť A) sa správa síce podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok, ktorý právna norma nepredvída a ktorý je nežiaduci[5].

4. Zákonný sudca

V zmysle článku 48 ods. (1) zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov („Ústava SR“) platí, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V nadväznosti na vyššie citovaný článok Ústavy SR následne zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („Zákon o súdoch“) v  § 3 ods. (3) definuje, že zákonným je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

V zmysle komentára k článku 48 ods. (1) Ústavy SR[6] platí, že prvým predpokladom naplnenia práva na zákonného sudcu je konanie na zákonnom súde, teda na súde, ktorý je podľa zákona vecne a miestne príslušný rozhodovať konkrétny spor.

V neposlednom rade pojem zákonného sudcu definuje aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky („ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 577/2015, v ktorom sa konštatuje: „Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva. K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov, a následne obsadenie príslušného súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov.“.

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“[7]. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.[8]

5. Možnosti procesnej obrany spoločnosti B ako žalovaného (konanie v prvej inštancii)

a) námietka miestnej nepríslušnosti súdu

Spoločnosť B ako žalovaný subjekt má v súlade s  § 41 CSP pri prvom procesnom úkone k dispozícii námietku miestnej príslušnosti súdu. V prípade, ak ju spoločnosť B včas nevyužije, toto oprávnenie stráca, navyše dochádza ku konvalidácii nedostatku miestnej príslušnosti súdu. Na druhej strane aj včasné využitie tohto oprávnenia nedáva spoločnosti B s poukazom na znenie § 37 CSP nádej na dosiahnutie zmeny miestnej príslušnosti súdu. Túto skutočnosť potvrdzuje aj komentár[9] k  § 37 CSP, v ktorom sa expressis verbis konštatuje, že: „To znamená, že v prípade, ak máme niekoľkých žalovaných, ktorí majú viacero miestne príslušných súdov, a žalobca vyberie konkrétny miestne príslušný súd a počas konania dôjde k zmene účastníka, poprípade žalobca zoberie voči tomu žalovanému, na podklade ktorého bola určená miestna príslušnosť, návrh na začatie konania späť, nemá to vplyv na miestnu príslušnosť, táto už bola daná a súd bude rozhodovať vo veci samej v zmysle zásady perpetuatio fori.“ V zmysle § 42 CSP, ak súd neprihliadne na vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti svoje odôvodnenie uvedie až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

b) prikázanie sporu inému súdu

V poradí druhou možnosťou spoločnosti B je využitie § 39 ods. (2) CSP, t. j. podanie návrhu na prikázanie sporu inému súdu tej istej inštancie (v modelovom prípade Okresný súd Košice I) z dôvodu vhodnosti.

Inštitút prikázania veci z dôvodu vhodnosti v zmysle komentáru k  § 39 ods. (2) CSP predstavuje výnimku z ústavne zaručenej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, ktorý je daný na základe vopred stanovených zákonných pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti súdov[10]. Som toho názoru, že naopak, vo vyššie uvedenom modelovom príklade predstavuje tento inštitút nástroj na „vrátenie“ súdneho sporu zákonnému sudcovi.

Ustanovenie § 39 ods. (2) CSP predpokladá aktivitu jednej zo sporových strán (písomný návrh) a existenciu tzv. dôvodu vhodnosti. Dôvody delegácie môžu súvisieť s predmetom konania, postavením účastníkov, ako aj s dovtedy vykonaným dokazovaním. Dôvody na strane účastníkov konania môžu mať najmä osobnú, zdravotnú, finančnú, prípadne sociálnu povahu[11], pričom vzhľadom na charakter delegácie veci ako výnimky zo zásady perpetuatio fori musí mať dôvod vhodnosti výnimočnú povahu. V zmysle komentára[12] platí, že : „(…) je potrebné dôvody na delegáciu dostatočne vhodným spôsobom zdôvodniť a vykladať ich prísne reštriktívne s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, najmä na predmet konania, pomery účastníkov na oboch sporových stranách, aby prípadná delegácie nebola na ujmu niektorého z nich. Možno konštatovať, že pri úvahe súdu o tom, či vec delegovať, má rozhodujúci význam akýsi celkový výnimočný charakter okolností, pre ktoré sa zmena príslušnosti súdu navrhuje.“

V zmysle právnej teórie[13] taktiež platí, že: „Dôvody vhodnosti sú spravidla také okolnosti, ktoré umožňujú hospodárnejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci iným než príslušným súdom.“. Judikatúra pracuje s viacerými dôvodmi vhodnosti, ako sú napr. zmena sídla, dlhodobé zdržiavanie sa v obvode iného súdu, konsenzus všetkých dedičov, náklady spojené s cestovaním žalobcu a s tým spojená dlhodobá pasivita žalovaného, atď., avšak nenašiel som žiadne rozhodnutie, ktoré by riešilo ako dôvod vhodnosti žalobcovo konanie in fraudem legis.

Napriek tejto skutočnosti a faktu, že vyššie uvedený popis dôvodov vhodnosti je síce nastavený pomerne reštriktívne, sa domnievam, že v prípade kvalifikovane podaného a odôvodneného návrhu zo strany spoločnosti B (t. j. ak by spoločnosť B podrobne popísala a preukázala, že postup spoločnosti A je konaním in fraudem legis) mohla by s návrhom na prikázanie sporu inému súdu uspieť. Súd, ktorý by rozhodoval o takto podanom návrhu, by okrem iného zrejme prihliadal aj na vyjadrenie spoločnosti C, ktorá by sa ako subjekt bez pasívnej vecnej legitimácie procesne bránila a poukazovala na absurdnosť podanej žaloby (eventuálne by možno aj súhlasila s prikázaním súdneho sporu inému súdu).

Jedným z podnetov na napísanie tohto článku bolo zistenie, že existuje aj ďalšia (v poradí tretia) podmienka, ktorá explicitne nevyplýva zo zákonného znenia § 39 ods. (2) CSP, ale z judikatúry súdov. Tou podmienkou je súhlas druhého účastníka konania, t. j. žalobcu. Predpoklad, že by žalobca (spoločnosť A) udelil súhlas s takýmto návrhom a poprel tak sledovaný cieľ, je prakticky nulový.

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („NS SR“) zo dňa 16. 11. 2010, sp. zn. 1 Ndob 64/2010: „Jednou z podmienok prikázania veci inému súdu z dôvodu vhodnosti je súhlas druhého účastníka konania.“. Na toto rozhodnutie NS SR odkazuje aj komentár[14] k § 39 ods. (2) CSP. Existencia tejto podmienky je od roku 2010 dosiaľ opakovane potvrdzovaná judikatúrou súdov[15], ktoré jej nesplnenie posudzujú a využívajú ako jeden z dôvodov zamietnutia návrhov v odôvodnení svojich rozhodnutí. Z obsahu súdnych rozhodnutí je zrejmé, že podmienka súhlasu ostatných sporových strán s návrhom na prikázanie sporu inému súdu de facto platila jednak počas platnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov („OSP“) –§ 12 ods. (2), ako aj pri aktuálne platnej právnej úprave – § 39 ods. (4) CSP.

Pre úplnosť uvádzam, že návrhom na prikázanie súdneho sporu inému súdu je, s výnimkou niekoľkých špecifických prípadov[16], vyhovené takmer výhradne len v prípadoch ak je udelený súhlas ostatných sporových strán[17].

5.1     Jeden rozdiel oproti pôvodne platnej úprave v OSP

 V tejto súvislosti upozorňujem na jeden rozdiel. OSP obsahoval de facto identickú právnu úpravu týkajúcu sa prikázania sporu inému súdu (§ 12), avšak s jednou dôležitou výnimkou. Umožňoval podávanie opakovaných návrhov na prikázanie veci inému súdu, ak sa zmenila procesná situácia alebo nastali nové závažné okolnosti odôvodňujúce takýto postup. V zmysle dôvodovej správy[18] k CSP sa z dôvodu odstránenia potenciálne šikanóznych návrhov na prikázanie sporu v  § 39 ods. (4) CSP zaviedlo osobitné pravidlo, že na opakované návrhy súd neprihliada[19]. Žalovaný subjekt tak v zmysle aktuálne platnej právnej úpravy má len jeden pokus na prípadné podanie takéhoto návrhu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto žalovaný subjekt, v prípade ak sa napriek vyššie uvedeným podmienkam rozhodne vyskúšať podanie návrhu na prikázanie súdneho sporu inému súdu, musí precízne načasovať podanie takéhoto návrhu.

Ak podá spoločnosť B návrh na prikázanie súdneho sporu inému súdu na začiatku súdneho konania, keď je spoločnosť C ešte taktiež žalovaným subjektom (t. j. spoločnosť A ešte účelovo vyčkáva a nepodala zatiaľ späťvzatie žaloby voči spoločnosti C aj za cenu vzniku neskoršieho znášania trov konania) zrejme s podaným návrhom neuspeje s ohľadom na § 37 CSP.

Ak však spoločnosť B podá návrh na prikázanie súdneho sporu inému súdu v neskorších štádiách súdneho sporu, s ohľadom na existujúcu judikatúru[20] jej hrozí, že návrh bude zamietnutý z dôvodov: dovtedy rozsiahlo vykonaného dokazovania, hospodárnosti konania, dĺžky jeho trvania, potreby nanovo sa oboznámiť s vecou na „novo“ miestne príslušnom súde, negatívneho dopadu na ostatných účastníkov konania a podobne.

Otázkou teda je, či v kontexte vyššie uvedených skutočností má vôbec zmysel pokúšať sa o dosiahnutie zmeny na základe inštitútu prikázania súdneho sporu inému súdu. Ak áno, z akého dôvodu?

Som presvedčený, že to má zmysel, predovšetkým s ohľadom na jednu zo základných právnych zásad, a síce „vigilantibus iura scripta sunt“, t .j. „práva patria bdelým“ (teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje hmotnoprávne a procesnoprávne oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou).

5.2     Ďalšie možnosti procesnej obrany spoločnosti B ako žalovaného (opravné prostriedky)

c) riadne opravné prostriedky – odvolanie

V sporom konaní má účastník možnosť domáhať sa nápravy pochybení súdu prvého stupňa prostredníctvom podania odvolania. Ak teda účastník konania pri prvom úkone vzniesol námietku nedostatku miestnej príslušnosti a sudca ju považoval za nedôvodnú a vysporiadal sa s ňou v rozhodnutí, ktorou vec končí, nič nebráni účastníkovi konania, ktorý vzniesol námietku, aby túto skutočnosť opätovne uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a namietal, že súd nemal dostatok miestnej príslušnosti vo veci konať, pretože účastník riadne vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti[21].

Na túto možnosť poukazuje v rozhodnutí sp. zn.: 2 Ndc 34/2008 aj samotný NS SR keď konštatuje: „Inštitút prikázania veci nie je určený k tomu, aby ním boli napravované vady postupu a rozhodnutia súdu. K tomu je určené odvolanie ako opravný prostriedok, na ktorého podklade postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúma súd druhého stupňa.“.

Spoločnosť B ako žalovaný subjekt má procesnú možnosť brániť sa voči zjavne účelovému postupu spoločnosti A, avšak až prostredníctvom podania opravného prostriedku – odvolania, ktoré bude následne predmetom posudzovania na druhom stupni konania. Sú takto koncipované možnosti procesnej obrany v súlade so základnými princípmi civilného sporového poriadku, predovšetkým princípom právnej istoty (čl. 2 CSP), zákazom zneužitia práva (čl. 5 CSP) a princípom hospodárnosti konania (čl. 17 CSP) dostupné žalovanému včas?

d) mimoriadne opravné prostriedky – dovolanie, resp. ústavná sťažnosť

V prípade odmietnutia podaného odvolania má účastník súdneho konania možnosť brániť svoje práva aj prostredníctvom podania mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania (§ 420 písm. e) resp. f) CSP) resp. prostredníctvom podania sťažnosti na Ústavný súd SR v zmysle článku 127 ods. (1) Ústavy SR. V oboch prípadoch však opätovne platí už vyššie položená otázka, či takto koncipované možnosti procesnej obrany sú s ohľadom na základné princípy civilného sporového poriadku dostupné žalovanému včas.

Pre úplnosť uvádzam, že s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 10/02 mám za to, že podanie návrhu na prikázanie súdneho sporu inému súdu je dôležité nielen s poukázaním na vyššie citovanú zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ale taktiež z dôvodu možného nazerania Ústavného súdu SR na jeho právomoc v konaniach, kde sa namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu v kontexte pôsobenia princípu subsidiarity. Na tento aspekt poukazuje aj doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc. v komentári[22] k čl. 48 ods. (1) Ústavy SR.

6. Záver alebo úvaha de lege ferenda

Možnosti procesnej obrany žalovaného v prvom stupni súdneho konania teda existujú, avšak ich využitie je podľa môjho názoru de facto výlučne formálnym využitím inštitútov procesného práva (námietka miestnej nepríslušnosti súdu, resp. návrh na prikázanie súdneho sporu inému súdu) z dôvodu procesnej opatrnosti žalovaného predovšetkým s ohľadom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ a jeho prípadnú neskoršiu procesnú obranu v ďalších stupňoch konania (odvolanie, dovolanie resp. ústavná sťažnosť).

S ohľadom na judikatúrou formulovanú požiadavku na vyjadrenie súhlasu všetkých sporových strán s prikázaním súdneho sporu inému súdu je zrejmé, že tento inštitút nedokáže ochrániť žalovaného pred žalobcovým účelovým konaním in fraudem legis, ktoré má za následok porušenie ústavného práva žalovaného na zákonného sudcu.

Snaha zákonodarcu zabrániť zneužívaniu inštitútu prikázania súdneho sporu inému súdu spočívajúca v zákaze opakovaných návrhov paradoxne ešte viac znižuje šance žalovaného na dosiahnutie nápravy.

Aktuálne dostupné prostriedky procesnej obrany (odvolanie, dovolanie, resp. ústavná sťažnosť) má žalovaný z hľadiska procesného vývoja sporu k dispozícii príliš neskoro (vzhľadom na dovtedy vykonané dokazovanie), čo je v rozpore so základnými princípmi civilného sporového poriadku, predovšetkým princípom právnej istoty (čl. 2 CSP), zákazom zneužitia práva (čl. 5 CSP) a princípom hospodárnosti konania (čl. 17 CSP).

Som toho názoru, že pre vyššie uvedený postup časti žalobcov prioritne nie je nevyhnutné meniť zákonné znenie § 39 ods. (2) CSP, avšak judikatúra súdov by mala reflektovať takéto prípady, ktoré špekulatívne zakladajú miestnu príslušnosť iných súdov a v prípade podaného návrhu zo strany žalovaného subjektu prikázať spor inému súdu (miestne príslušnému súdu žalovaného – v modelovom príklade spoločnosti B) aj bez súhlasu žalobcu (v modelovom príklade spoločnosti A).

V nadväznosti na vyššie načrtnuté riešenie (za predpokladu zmeny judikatúry) by v budúcnosti predmetom ďalšieho posudzovania mohla byť prípadná zmena § 39 ods. (2) CSP, ktorá by opätovne umožňovala opakované podávanie návrhov na prikázanie súdneho sporu inému súdu. Avšak na zjavne neodôvodnené podania, resp. návrhy, ktoré by neboli odôvodnené zmenou skutkového stavu oproti predchádzajúcemu návrhu by súd neprihliadal, resp. by ich mohol sankcionovať, ako tomu je napr. pri pokute za podanie šikanóznej alebo zjavne bezdôvodnej námietky zaujatosti sudcu (§ 58 CSP) alebo pokute ukladanej advokátovi za podanie neprípustného alebo nedôvodného dovolania (§ 452 ods. (2) CSP).

[1]        Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 173

[2]       https://www.najpravo.sk/clanky/novy-fenomen-vyber-si-svoj-sud.html?print=1

[3]        „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).“ – rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 192/2004

[4]        rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2 MCDo 2/2006

[5]        rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6 Sžo 163/2008

[6]        Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C.H.Beck, 2015, str. 918

[7]        nález Ústavného súdu SR sp. zn.: I. ÚS 239/04

[8]        nález Ústavného súdu SR sp. zn.: IV. ÚS 345/09

[9]        Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 175

[10]       Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 177

[11]       Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 177

[12]       Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 177-178

[13]       Ficová, S., Števček, M. a kol. Občianske súdne konanie. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2013, str. 97

[14]       Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 179

[15]       rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8Ndc 1/2018, 3Ndc 14/2017, 3Ndob 9/2018, 3 Ndc 7/2017, 6 NDc 18/2016, 6Ndc 10/2016, 3 Ndc 11/2015, 5 Ndc 7/2014, 3Ndc 16/2013, 3 Ndc 2/2012, 3 Ndc 1/2011

[16]       rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Ndc 7/2016 (žalovaný sa dlhodobo nezdržiaval na adrese trvalého bydliska, naopak býval v obvode iného súdu, kde si nechal zo strany súdu doručovať aj poštu) a 5 Ndc 4/2013 (žalobkyňa mala ťažké zdravotné postihnutie)

[17]       rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 Ndob 1/2019, 4 Ndob 10/2017, 3 Ndc 16/2016, 5 Ndc 13/2015, 7 Ndc 22/2014

[18]       https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=408705

[19]       Vokálová, M., Mitterpachová, J.: Občianske súdne konanie po novom, 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, str. 15

[20]       rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6 NDc 14/2019, 5 Ndob 3/2019, 3Ndc 2/2012, 3Ndc 23/2012

[21]       Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 183

[22]      Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, str. 775